Šestonedelie

Šestonedieľka do kúta!

30.07.2017, Mgr. Ľuba Lapšanská, dula

Veru, veru, je to tak. Kedysi dávno, či ešte pred nedávnom, bolo miesto pre ženu po pôrode „v kúte“. Nie preto, že by urobila niečo zlé ;-), ale kvôli hygiene, bezpečnosti a pohodliu. Možno ste už počuli niekedy názov kútna plachta. O tej dnes budem písať. Plachta mala v minulosti viac významov ako dnes. Plachta – rozumej kus tkanej látky, najčastejšie ľanovej alebo konopnej, sa používala i na iné účely, nielen ako súčasť posteľnej bielizne. Prenášali sa v nej rôzne predmety – či už seno alebo iný náklad, slúžila i ako ochrana proti zlému počasiu a u nás sa v nej nosievali i deti. Hovorilo sa jej „zajda“.

Okrem týchto obyčajných, úžitkových plachiet existovali i krajšie, zdobené, slúžiace na obradné účely. Jednou z nich, dovolím si tvrdiť, že veľmi významnou, bola i kútnica čiže kútna plachta.

Kútnica, kútna plachta Vyšívaná, zdobená, oddeľovala „kút“ vyhradený pre šestonedieľku od ostatnej časti domu. Väčšinou bola zavesená na žŕdke, upevnená o hornú hradu visela až po zem, či okolo postele zastokli palice, niekde dokonca hrable či vidly a okolo nich ovinuli plachtu. V Ždiari mala dokonca stredná palica ozdobnú hlavicu. Žena spoza kútnice nemala vychádzať a… Za ňu nemohol ísť hocikto. Najprv iba pôrodná baba, neskôr i ženy z príbuzenstva, ale nikdy nie muž alebo staršie deti. V knihe Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery od Pavla Dobšinského sa dočítame: „Posteľ v predňom kúte izby, zastretá býva plachtami bielymi, visiacimi od stropu až po podlahu. V tomto útulku zdržuje sa matka i s deckom, až do svojho úvodu chrámového, čo porodnica, kútnica, pôložnica, postelkiňa, šestinedielka; prečo znamená, to u ľudu: ležať, do kúta, do pôlohu, do postielky prísť, za plachtu dostať sa. Sem za plachtu majú kremä ženské prístup; prihodili sa, že mužský po čas ležania pôložnice príde do domu: ženy zastanú plachtu, by pozor muža decku i matke neuškodil, baba odníma mu klobúk, ktorý si potom peňazmi vymení.“ Kútne plachty boli prínosom pre dušu i oko i z estetického hľadiska. Vyšívané, čipkované, na také hľadelo oko čerstvej mamičky…

Kút so šestonedieľkou - pokoj a intimita Častokrát bola posteľ so šestonedieľkou akoby schovaná za dverami. Malo to viacero príčin. Prvá z nich je pre nás ľahko pochopiteľná. Keďže rodina bývala obvykle iba v jednej miestnosti, takto oddelili ženu a bábätko od rozruchu okolo, zabezpečili im pokoj, intimitu a minimálne symbolicky ich oddelili od „nákazy“, ktorá mohla prísť zvonku. Okrem toho v tomto období bola „slabá a tým i ľahšie ovládnuteľná rôznymi bosorkami či vílami“. Aj dieťatko jej mohli uniesť! Tu musím pripomenúť, že matka sa nesmela k novorodencovi otočiť chrbtom! Bábätku sa to mimochodom určite páčilo. Druhá príčina bola, pre nás možno ťažšie pochopiteľná, že šestonedieľka sa považovala za nečistú. To znamená, že nielen ženu a dieťa bolo potrebné chrániť, ale i naopak. Šestonedieľka mohla „poškodiť“. Napríklad ak dojila kravy, mohli stratiť mlieko alebo ak sa starala o pole či záhradu – úroda vyšla navnivoč.

Ležať spolu za kútnou plachtou Či už je to tak alebo onak, jasné je, že kedysi sa žena naozaj, ešte raz NAOZAJ v šestonedelí nevenovala ničomu inému iba svojmu dieťatku. Ležali spolu za kútnicou, oddychovali, spoznávali sa „zvonka“. Dieťatko salo mliečko, neustále cítilo matkinu prítomnosť, jej vôňu a počulo jej hlas. Čerstvá matka sa zotavovala po pôrode a jedla, čo jej priniesli. Eeeej, to by bolo, keby sa postavila k hrncom! Ak šestonedieľka robila domáce práce, mohla do domu privodiť nešťastie. Aby sme z nej zase nerobili chorú, uznávam, že boli v práci malé výnimky. Jedlo jej nosila kmotra, krstná mať. či iné ženy. Ale i to malo svoje pravidlá. Doma sa vyumývali, sviatočne obliekli, hrniec zabalili do plachty (aby nevychladlo?) a tak išli nakŕmiť šestonedieľku.

Kiež by sme sa do kúta vrátili Veru poviem vám, keď si to porovnám so svojim prvým šestonedelím, keď som sa (ešte nevediac čo ma čaká) pustila do upratovania a varenia… (a už vás vidím ako prikyvujete ;-), pretože mnohé ste to tiež zažili) …myslím, že i v tejto dobe by sa nám zišli také zvyky, ktoré by striktne zakazovali po pôrode robiť čokoľvek iné ako dojčiť, jesť a oddychovať… Tak ako? Vrátime sa k tradícii kútnych plachiet? Čo vy na to? Ak áno a chcete si takú vyrobiť (hihi, to by rodina oči vyvaľovala, keby som takú plachtu v spálni vyvesila), nezabudnite na magické ochranné znaky: často sa používala (na výšivky či spoje) červená farba – ako ochrana pred nečistými silami. Samotná plachta bola obvykle biela alebo krémovej farby.

A čo by na kútnej plachte malo byť? Určite kohút – jeho kikiríkanie zaháňa všetky strašidlá. Kvety a listy, ktoré symbolizujú rast, granátové jablko, srdce či tulipán ako symbol lásky. Ak chcete mať veľa detí, vyšite i strom či krík s plodmi. A ešte ďatelinový lístok – pre šťastie. Kútne plachty sa na Slovensku používali v niektorých oblastiach až do začiatku dvadsiateho storočia. Sú nádherné, dovolím si tvrdiť, reprezentatívne. Môžete si ich pozrieť v skanzenoch, či niektorých múzeách zameraných na ľudovú kultúru. A dočítala som sa, že zopár krásnych kusov majú i vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Škoda, že iba v depozitári. Snáď raz budeme maž príležitosť pozrieť si ich a inšpirovať sa minulosťou… Mám pocit, že sa máme k niektorým tradíciám vrátiť…

 
OVdesign button · Vytvorené v systéme DokuWiki