Začíname. Dojčíme.

28.1.2018 Lucia Svetlana Michoňková

Narodí sa malý človiečik, príde do kruhu rodiny a nastane radostná chvíľa. Môže byť predchádzaná radosťou z krásneho pôrodu, pokiaľ žena mala možnosť radosť pri rodení dieťatka sama alebo v kruhu rodiny zažiť. Prvé chvíle sa človiečik, bábätko, spamätáva z nového, čo vidí-nevidí, cíti, necíti, lebo ešte všetko nevidí a necíti, mnohé sa len neskôr vyvinie k celistvosti. Sanie a hľadanie je dôležité, to zabezpečí, že človiečik nezostane o hlade. Skôr či neskôr otvára ústočká a hľadá a ak nájde, tak saje. No možno predtým ešte aj hodinku, dve oddychuje, to pravda sa dá len v domácom prostredí, kde nie je potrebné dodržať postupy.

A potom hľadá dieťatko bradavku, mliečko, mledzivo. (Mledzivo je nesmierne dôležité, plné vzácnych látok, čím dlhšie je a čím viac ho je, tým lepšie, netreba sa s ozajstným mliekom ponáhľať a byť netrpezlivý.) Keď sa mu podarí dostať k miestu, kde ho môže nájsť, ochutná, možno sa aj viac napije, no možno zaspí, lebo priechod pôrodnými cestami bol náročný, je potrebný oddych. Pre mamičku aj dieťatko a aj celý kruh. Niekedy krásne v kruhu na posteli všetci vedno oddychujú, bábätko neočistené, aby sa cítilo samo sebou (a to aj niekoľko dní), prikrytí, šťastní, v spoločnej náruči domova. Potom sa von vypýta placenta a tej je potrebné venovať pozornosť a dať dôstojnosť, tiež možné len v domácich podmienkach.

Možno sa všetci zobudia až ráno alebo po pár hodinách a to zrejme sa bude hlásiť najmenší. Teraz už výraznejšie bude hľadať miesto, z ktorého sa vie napiť. No spôsob ešte veľmi neovláda, ale snaží sa, pokiaľ sme mu snaženie neodopreli alebo neznepríjemnili napr. tým, že sme si nechali pichnúť epidurálnu anestézu. Vtedy malá bytosť, no duchom veľká, zostane sama v pôrodných cestách a čaká na pomoc mamy, ktorá ho má vytlačiť, z toho úzkeho kanála mu má pomôcť von a ono tam čaká a čaká a nik mu nepomáha. No nenahnevali by ste sa, keď vás niekto nechá bez pomoci? Aj beznádej, aj hnev aj bezradnosť. Nakoniec to nejako dopadne. S prvotnými nesúladmi, môže aj kojenie utrpieť. Napríklad bábä sa bude odťahovať od bytosti, ktorá mu v najťažšej chvíli nepomohla namiesto toho, aby sa priťahovalo. Čo s tým? Ak sme toho schopní, namieste je ospravedlnenie a uistenie, že budeme lepšie strážiť naše puto a rozvíjať a ozdravovať a posilňovať. Prosba o odpustenie, že sa tomu tak nestalo hneď na počiatku, je namieste a je aj vhodné ju zopakovať viackrát.

Nosenie, nosenie, nosenie, keď už sa nedá úplne vo vnútri, keďže bábä je von, tak aspoň na povrchu, na tele, odev, v šatke, vaku….Hocikto z kruhu. Nosenie zahojí všetky rany, lebo je tak dobré, ach… Ako to bolo celých 9 mesiacov predtým, bezpečie, istota priestoru, zo začiatku voľnosť, známe zvuky, pachy, vône, rituály, známy svet, ktorý sa v okamihu premenil na nový, veľký, neohraničený a bez všetkého, čo bábä vnútri poznalo. Ak ovšem nie je nosené. Vtedy aspoň zvonku cíti, vidí, počuje, vníma to, čo zvnútra predtým a to dodáva do jeho života (ako keby tam vnútri to život nebol, keď sa život ráta až od okamihu narodenia) aspoň trochu bezpečia a istoty, pripomína starý známy bezpečný a láskavý svet. Takéto vonkajšie nosenie, hladenie detskej dušičky vie zahojiť aj veľké rany, aj tie z kanála aj pretým alebo potom, ak je nosenie aj sprevádzané láskavým slovom, pohladením a spojením duší.

Dojčenie sa teda učíme, ako, v akej polohe, možno trochu aj s počiatočnou bolesťou, nie všetko ide hneď hladko, však máme aj svoje skúsenosti, keď sme v iných častiach života začínali. Niekedy to ide hladko, niekedy sa potrápime. Tak aj tu. Keď však vidíme cieľ, tak sa nám kráča dobre aj napriek občasným chybám hrboľatých chodníkov.

Slastné prisatie dieťatka, zamilované pohľady oboch aj všetkých navzájom, to je najkrajšia náplň veľkého času, ktorý bude tráviť nové zoskupenie vzájomne. Skúšať, nevzdávať, trpezlivo, láskavo. Netreba nám nič navyše, žiadne podpory, snáď sa rodíme menej spôsobilé, mamičky, aby sme mliečko dieťatku nevedeli dať bez podpory? Lieky, bylinné preparáty, podporné prostriedky, technické pomôcky….len v ojedinelých prípadoch, ak sa vyskytne vážna potiaž, choroba. Inak je príroda mocná a v nás má svoje miesto.

Máme aj vnútorný zdroj materstva, matkovania a intuíciu, že vieme, čo robiť, napadne nám to vždy v prvej chvíli, no zvyknuté odohnať ju a zameniť za logické riešenie ju používame zriedka. Tak teraz je čas začať ju využívať naplno a nebáť sa. Vidíme dieťatko najviac zo všetkých, cítime, cítili sme celých 9 mesiacov, kto už o nás, o dieťatku, o našom spojení má vedieť viac, než my? Držme si tie cítenia a predvídania a sedliacke rozumy a používajme ich. Môžeme vynájsť nové polohy pri dojčení, zacítiť pocity, ktoré sa nikde nepopisujú a nehovoria, tešiť sa tak, ako to nikto nezažil.

Techniku nechajme technikom, všetky sledovania brady, pery, prisatia, počet hltov, spôsob prhĺtania, vzhľad prsníka, pocity v ňom, sťahy v prsníku, vytekanie mlieka, správanie dieťatka pri kojení, hľadanie, dávanie si pästičky do úst, nespokojnosť…..len s láskou sa na všetko dívajme a užívajme si chvíle, ako sa len dá.

Ak chceme byť istení ako prvolezec lanom, tu pomocným lanom môže byť meranie mokrých plienok. Ak ich je za 24h 4-8ks (keď sa vyciká dieťatko počas prebaľovania, máte už 1ks, keď je veľmi precikaná plienka, počítajte za 2ks), ste úplne ukážkoví! Ak o niečo menej, ešte musíme na veci popracovať a budiť, prikladať častejšie, aby sme dosiahli čísla. Inak nebudiť, len v tomto prípade!!!!!!

Dieťatko vie si svoj život ovládať samé, netreba zasahovať. Ani prsník stláčať, pomáhať. Ono samo si vie prispôsobiť tok, nechajme ho, ak chceme z neho vychovať samostatnú, nezávislú a sebavedomú bytosť.

Pozorujme, počúvajme, podporujme. Hneď od počiatku. Nech nám sprevádzajúca rola vydrží počas celého rastenia a dospievania tohto teraz malého tvorčeka. Veľa požehnania na vzájomných cestách bytosti.

 
OVdesign button · Vytvorené v systéme DokuWiki